Dopad Trianonu na Slovákov v Maďarsku
2020.08.07.
Dňa 4. júna 1920 podpísali v Paríži, v paláci Grand Trianon, mierovú zmluvu medzi Maďarskom a víťaznými mocnosťami prvej svetovej vojny. Odvtedy uplynulo sto rokov. Keďže ide o okrúhle výročie, myslím si, že ani my, Slováci v Maďarsku, sa nemôžeme tváriť, akoby sa nás táto zmluva netýkala. Ona určovala ďalší vývoj našej komunity v takej miere, nakoľko určovala aj základy ďalšieho vývoja Maďarska, celej krajiny, celej maďarskej spoločnosti a v nej aj menšinových komunít „okliešteného” štátu.
Podpísaním mierovej zmluvy sa v Maďarsku začal nový letopočet. A nielen v Maďarsku, ale aj v tzv. nástupníckych krajinách Uhorska, kde bývalé národnosti, aspoň tá časť, ktorá obývala súvislé územia na perifériách bývalého hegemóna Karpatskej kotliny, si mohli začať budovať, respektíve pokračovať vo výstavbe vlastnej krajiny, vlastného štátu, pod ochranou nového zmluvného zriadenia v strednej Európe.
ODLIŠNÝ PRÍSTUP HISTORIKOV K TRIANONU
Maďarská a slovenská historiografia pristupuje k fenoménu „Trianon” diametrálne odlišne. Maďarskí historici pod týmto pojmom chápu celkový proces formovania novej strednej Európy od konca prvej svetovej vojny (alebo aj od posledných rokov vojny), kým slovenská historická veda skúma Trianon ako jednorazový akt podpísania mierovej zmluvy. Pretože sa profesionálne nevenujem histórii, nesnažím sa nájsť medzi týmito prístupmi zhodu, ani zistiť, ktorý je správny. No a keďže spomedzi historikov, ktorých diela som čítal, ani jeden nevenoval viac pozornosti národnostiam, zostávajúcim aj po „oklieštení” Uhorska na území Maďarského kráľovstva, ťažko nájsť podklady pre interpretáciu postoja Slovákov v Maďarsku k tejto tematike. Jediné, čo nám ostáva, je preštudovať text samotnej mierovej zmluvy, prípadne dobovú tlač a sformulovať svoje pocity, svoj vlastný názor vytvorený na základe týchto dokumentov, rodinných či osobných skúseností, osobnej a kolektívnej pamäte. Takto postupujem aj ja.
V období konca vojny a vypracúvania povojnového zriadenia Európy odznelo viacero argumentov o tom, ako a prečo rozdeliť bývalé európske veľmoci – Nemecko a rakúsko-uhorskú monarchiu. Na základe 14 bodov amerického prezidenta Woodrova Wilsona, uverejnených 18. januára 1918, sa postupne dostal do popredia princíp sebaurčenia národov strednej Európy. Jeho bod č. 10 obsahoval vetu, ktorá hovorí: „Národom Rakúsko-Uhorska, ktorých miesto medzi národmi, prajeme si, aby bolo zabezpečené a zaistené, má byť poskytnutá prvá možnosť na autonómny vývoj.“
VLÁDNY POVERENEC PRE POMAĎARČOVANIE
Pri zostavovaní podmienok mierovej zmluvy s Maďarskom zohrávala nemalú úlohu aj snaha o ponechanie pomerne vyrovnaného počtu predovšetkým Slovákov na území Maďarska a Maďarov na území novovznikajúceho Československa. Proti tomuto faktu sa zvyčajne stretávame s argumentáciou, ktorá sa odvoláva na výsledky sčítania obyvateľstva z roku 1920. Je fakt, že v tom roku sa na území nového Maďarska hlásilo k slovenskej národnosti iba 141 882 osôb, kým v Československu sa za Maďarov prihlásilo 637 183 ľudí. Ak by však tieto štatistické údaje boli pravdivé, vláda Maďarského kráľovstva by sotva bola pomerne krátko po podpísaní mierovej zmluvy, v roku 1921, vymenovala vládneho poverenca pre záležitosti Slovákov žijúcich na území posttrianonského Maďarska. Jeho úlohou bolo sledovať a usmerňovať pomaďarčovanie slovenského obyvateľstva, predovšetkým v slovenských osadách okolo Budapešti. Postup a úspešnosť tejto politiky môžeme sledovať v dokumentoch o činnosti Adolfa Pechánya v Maďarskom národnom archíve v Budapešti.
Vráťme sa však k samotnej mierovej zmluve. Čo sa týka vojenských a hospodárskych podmienok, predložených vládnej delegácii Maďarska, tie boli aj slovenskými očami súčasnosti naozaj kruté. O nich však tu a teraz nebudem písať, lebo hoci ovplyvnili životné podmienky aj slovenských obyvateľov, na ich národnostný život alebo národnostné práva priamo nepôsobili. Pritom väčšina Slovákov, žijúcich od roku 1920 na území Maďarska – ako to podčiarkol aj Konštantín Palkovič vo svojej zápisnici z obdobia výmeny obyvateľstva po druhej svetovej vojne – žila v úbohých hospodárskych pomeroch. O nich ešte aj moja generácia mohla počuť od svojich starých alebo vlastných rodičov, ba môžu sa k nim viazať aj osobné spomienky.
MIEROVÁ ZMLUVA A OTÁZKY NÁRODNOSTNEJ POLITIKY
Trianonská mierová zmluva, okrem spomenutých tvrdých vojenských a hospodárskych podmienok pre povojnové Maďarsko, obsahovala niekoľko bodov, ktoré sa zaoberali otázkami národnostnej politiky. Články 58 – 60 zmluvy obsahujú povinnosti pre maďarskú vládu zabezpečiť svojim nemaďarským občanom rovnosť pred súdmi a zákonom, bez ohľadu na ich „rasu, jazyk alebo národnosť”. Nemaďarský materinský jazyk, podľa prijatých predpisov, by nemal zabrániť príslušníkom národnostných menšín prístup do verejnej služby alebo do úradníckej funkcie. Maďarsko tiež malo umožniť národnostiam používanie vlastného jazyka tak v súkromnom, obchodnom, ako aj vo verejnom živote, napríklad v tlači či na verejných zhromaždeniach.
Čo sa týka verejného školstva, zmluva zaväzuje vládu Maďarska, aby umožnila svojim obyvateľom, príslušníkom inej národnosti ako maďarskej, aby si zakladali vlastné školy a iné ustanovizne. Navyše vláde pripomína, aby v obciach a mestách, kde žije početnejšia komunita národnosti, zabezpečila pre jej príslušníkov vyučovanie vo vlastnom jazyku. Taktiež má pre národnosti zabezpečiť účasť na verejných financiách v pomere, v akom v jednotlivých oblastiach, obciach a mestách žijú. Plnenie uvedených záväzkov podľa obsahu mierovej zmluvy mala garantovať zmluvou založená Spoločnosť národov. Pritom ktorýkoľvek člen Rady spoločnosti národov mohol poukázať na hroziace porušenie uvedených záväzkov a Rada si mohla zvoliť postup, resp. vydať vláde Maďarska pokyny na nápravu.
TEXT ZMLUVY JE VRAJ „KRUTÝ A NEPREMYSLENÝ“
Samotná mierová zmluva sa dostala pred maďarský parlament 26. októbra 1920. Predložila ju vláda v zastúpení ministra zahraničných vecí grófa Imreho Csákyho. V odôvodnení sa predkladateľ odvoláva na nešťastný koniec prvej svetovej vojny, na tlak víťazných mocností a pre Maďarsko hodnotí zmluvu ako krutú a nepremyslenú. Napriek tomu ju však navrhuje prijať, odhlasovať a ratifikovať vo viere, že časy sa môžu zmeniť, členovia dohodových a spojeneckých mocností môžu svoje stanovisko prehodnotiť a uznať nutnosť existencie silného Maďarska, alebo lepšie povedané silného Uhorska, pre stabilitu stredoeurópskeho regiónu. Text zmluvy pod vonkajším tlakom odporúčal prijať aj Zahraničný výbor parlamentu pod vedením grófa Gyulu Andrássyho. Podobne urobil aj Verejnoprávny výbor, ktorý však do svojho návrhu pridal odkaz, že ho predkladá „pod existujúcim nátlakom”. Ďalej podčiarkol, že zmluva nevznikla na základe dohody dvoch strán, ale vypracovali ju víťazné štáty.
K odôvodneniu predloženého návrhu predkladateľ priložil aj list predsedu francúzskej vlády Alexandra Milleranda, v ktorom sa na jednej strane uvádza, že všetky návrhy maďarskej mierovej delegácie boli oneskorené a tak ich už predstavitelia víťazných mocností nemohli, ale ani nechceli v danom momente prijať. Na druhej strane však obsahoval akýsi hmlistý prísľub pre prípad, ak by po prekontrolovaní zmluvou určených hraníc vznikla na konkrétnom mieste potreba tieto zmeniť, v záujme ich pokojnej úpravy členovia dohodových a spojeneckých mocností môžu ponúknuť svoju spoluprácu pri vypracovaní zmeny. Ako vieme, k takýmto zmenám v období medzi dvomi svetovými vojnami nedošlo, avšak po roku 1938 pod záštitou fašistického Nemecka boli maďarské hranice posunuté smerom dovnútra území nástupníckych štátov.
NEPRIPRAVENÁ SLOVAČ BEZ POMOCI MALEJ DOHODY
Slovenskú národnosť zastihli spoločensko-politické zmeny na zmenenom území nepripravenú. Aj keď v období formovania nových štátnych hraníc niektoré známe osobnosti, predovšetkým evanjelickej cirkvi a budapeštianskej slovenskej inteligencie, sa aktívne snažili organizovať Slovač hlavne na Dolnej zemi, po podpísaní a ratifikácii mierovej zmluvy sa väčšia časť týchto aktivistov presídlila do vznikajúceho Československa, niektorých ďalších vysídlili maďarské úrady. Dolnozemský slovenský ostrov bol napokon rozdelený na tri časti, keď Nadlak a okolie pripadlo Rumunsku, Vojvodina Kráľovstvu Srbov, Chorvátov a Slovincov a okolie niekdajšieho „hlavného mesta” dolnozemských Slovákov Békešskej Čaby zostalo v Maďarsku.
Ako je známe, slovenský národ sa v Martinskej deklarácii prihlásil k myšlienke vytvorenia spoločného štátu s Čechmi. Väčšina Slovákov už pred podpísaním mierovej zmluvy s Maďarskom pokojne prijala túto možnosť a neskôr sa aktívne zapojila do budovania nového štátu. Nové vedenie Československej republiky v rámci spolupráce krajín takzvanej Malej dohody bezodkladne začalo poskytovať pomoc svojim menšinovým komunitám na území Rumunska a Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov. Takto napríklad pred sto rokmi postavili slovenské gymnázium v Báčskom Petrovci, alebo učitelia a učebnice sa postupne dostávali do slovenských škôl tak v Nadlaku, ako aj do slovenských obcí Vojvodiny. Tým boli položené základy dodnes fungujúcej národnostnej kultúrnej autonómie v posttrianonských krajinách s výnimkou Maďarska.
Slováci v Maďarsku po konsolidácii pomerov stratili priamy kontakt s územím, ktoré bolo kompaktne obývané Slovákmi. Hranice medzi Maďarskom a Československom boli prakticky nepriechodné, úrady prísne sledovali každý pohyb, či už odtiaľ na Slovensko, alebo naopak. Podobne to bolo aj so zásielkami slovenských publikácií, prichádzajúcimi z územia Slovenska. Väčšina evanjelických farárov, stojacich na čele slovenských zborov, však zostala na svojom mieste. Naďalej sa snažila o zachovanie aspoň dovtedajšej úrovne školskej výučby v slovenčine, i keď pod silným tlakom štátnych orgánov. Výučba slovenčiny znamenala aj v týchto školách iba toľko, že naučili svojich žiakov čítať a písať po slovensky, ale náboženská výchova už zvyčajne prebiehala dvojjazyčne.
NÁSTUP TVRDEJ MAĎARIZÁCIE V ŠKOLSTVE
Ministerstvo náboženských záležitostí a školstva zakladalo postupne vo všetkých Slovákmi obývaných osadách aj štátne školy, vo väčších mestách dve aj tri. Vyučovacím jazykom bola maďarčina. Od roku 1923 v nich stanovili formy národnostnej výučby. Škôl, v ktorých sa vyučovala aj slovenčina, bolo dovedna 55, z nich 53 patrilo do kategórie „C”, čo znamenalo, že deti sa síce naučili čítať a písať aj po slovensky, avšak celkovo vyučovanie prebiehalo v maďarčine. Iba dve školy boli dvojjazyčné, kde sa vyučovalo asi spolovice po slovensky.
Zo spomienok svojich rodičov viem, že deti v ich kraji, teda v okolí Békešskej Čaby, prichádzali do škôl bez akejkoľvek znalosti maďarčiny. Otec mal napríklad vo svojom prvom školskom dokumente napísané, že po maďarsky nevie a pozná len jazyk slovenský („tót”). Pritom každodenné vyučovanie začínali povinným recitovaním maďarského vyznania viery, čiže revizionistickej modlitby, ktorej textu ani nerozumeli. Keď boli prichytení, že sa počas prestávky rozprávajú po slovensky, boli šikanovaní, niekedy fyzicky, inokedy museli cez deň nosiť hanlivý nápis, že sú „hlúpi Slováci”. Takto sa plnili povinnosti, prijaté podpísaním mierovej zmluvy v oblasti školstva.
O podstate, o cieľoch maďarskej školskej politiky v medzivojnovom období, si môžeme vytvoriť obraz z dokumentov či hlásení už spomenutého vládneho poverenca pre záležitosti Slovákov Adolfa Pechánya, publikovaných historikom Lórántom Tilkovszkým vo zväzku pod názvom K dejinám Slovákov v Maďarsku v rokoch 1919 – 1946. Z týchto hlásení vidieť, ako Pechány pretláčal napríklad zakladanie materských škôl, alebo výstavbu nových štátnych škôl v obciach obývaných Slovákmi. Účel týchto krokov videl v presadzovaní výučby v maďarčine, aby sa deti odmalička stretávali častejšie s maďarským jazykom a zároveň, aby členom Spoločnosti národov mohli vykázať rozvojové úsilia v národnostných obciach.
POMAĎARČOVANIE NEMAĎARSKÝCH PRIEZVISK
Okrem toho, Pechány viackrát vymáhal vyznamenanie pre učiteľov za ich úspechy, dosiahnuté na poli maďarizácie. Taktiež požadoval pomoc od najvyšších predstaviteľov vlády, aby do slovenských obcí vymenovávali učiteľov, ktorí slovenský jazyk neovládajú. Podobný postup očakával aj od cirkevných vrchností, predovšetkým katolíckych, aby sa aj cirkevné obrady konali výlučne po maďarsky. Pri hodnotení vývoja v jednotlivých navštívených obciach vždy vyzdvihoval postup na poli maďarizácie a chválil úspešných učiteľov a farárov – maďarizátorov.
Pokiaľ ide o prístup príslušníkov národností k verejným službám, tam postupovali orgány medzivojnového Maďarska podobne ako v školstve. Kto sa chcel zamestnať vo verejnej správe alebo v štátnych zamestnaniach, musel si svoje nemaďarské priezvisko pomaďarčiť. Takto vznikali priezviská, pripomínajúce hlavne geografické názvy Sedmohradska či Slovenska, napríklad v našej širšej rodine sa takto stal z Hrabovského Árvavölgyi.
NA ROZDIEL OD SLOVÁKOV V RUMUNSKU A SRBSKU
Zmeny v identite Slovákov môžem sledovať predovšetkým v porovnaní so súčasným stavom Slovákov, obývajúcich niekdajší slovenský dolnozemský ostrov. Veď kedysi, v rokoch ustálenia stredoeurópskych hraníc, sme začínali z rovnakého východiskového bodu. Možno s tým rozdielom, že ani vtedy nebolo jedno, akým jazykom hovorili obyvatelia okolitých obcí a miest, alebo v akom jazyku vedeli slovenskí hospodári komunikovať pri výmene svojich produktov.
Po sto rokoch vo Vojvodine, ako som sa o tom presvedčil tohto leta aj osobne, je slovenská komunikácia doteraz samozrejmosťou tak vo väčších, ako aj v menších osadách založených Slovákmi. A neraz Slovákmi, ktorí v rámci druhotnej kolonizácie odišli práve z územia dnešného Maďarska. Takisto v rumunskom Nadlaku sa v rodinách používa slovenčina ako komunikačný jazyk, bežne aj na verejných priestranstvách počuť ešte stále približne na 50 percent slovenčinu. U nás v Maďarsku sa už z verejného a rodinného života slovenský jazyk vytratil. Slovenčina sa ešte vyučuje v školách, snažia sa ju používať pri svojej činnosti aj naše slovenské samosprávy a, samozrejme, aj niektoré evanjelické zbory.
VRÁTIŤ SLOVÁKOM IDENTITU A KULTÚRNU AUTONÓMIU
Celkovo možno povedať, že z pohľadu slovenského národa nemožno spochybniť pozitívny dopad nového usporiadania Európy po prvej svetovej vojne na jeho ďalší národný vývoj. Na základoch málo uvedomelého, nevzdelaného, po slovensky hovoriaceho vidieckeho obyvateľstva vznikol moderný národ, ale aj moderné národnostné komunity. U nás sa to stalo inak. Na báze v duchu uhorského vlastenectva vychovaného, v tom čase síce ešte zväčša po slovensky hovoriaceho obyvateľstva, ktoré však v sebe nevypestovalo silnú slovenskú identitu, a pod tlakom silnej maďarizácie vznikla archaická, nemoderná národnostná komunita, bez napojenia na modernú slovenčinu, na súdobú slovenskú kultúru. Postupom času si táto komunita vo väčšine našich obcí vymenila svoj jazyk za maďarčinu, prevzala z nej moderné výrazy a postupne prestala na verejnosti používať materinský jazyk. Za dve desaťročia medzivojnového mierového obdobia zoslabla vo svojej slovenskosti natoľko, že po výmene obyvateľstva po druhej svetovej vojne už nedokázala plnohodnotne ožiť. Napriek postupnej zmene národnostnej politiky Maďarska, po sto rokoch tu zostali len trosky kedysi, ako to vidieť napríklad zo stavaného dedičstva našich predchodcov, silnej slovenskej komunity.
Teraz je na nás, aby sme využitím dostupných možností vybudovali čo najstabilnejšiu bázu pre zachovanie svojich kultúrnych hodnôt. K tomu patrí sieť slovenských škôl, ktorej zárodky vytvorila Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku prevzatím dvojjazyčných škôl, premyslené zakladanie a prevádzkovanie slovenských kultúrnych inštitúcií, čo sme už v posledných rokoch tiež začali, ako aj vytváranie spoločného slovenského kultúrneho priestoru prostredníctvom slovenských samospráv. Toto by mala byť tá kultúrna autonómia, ktorá je prakticky už sto rokov obsiahnutá v medzinárodných dokumentoch, medzi nimi aj v Trianonskej mierovej zmluve.
Anton Paulik, parlamentný hovorca Slovákov v Národnom zhromaždení Maďarska
Spiatočný