48/2018

Posledné týždne boli bohaté na udalosti. Charakter parlamentného prerokovávania jednotlivých návrhov zákonov je však taký, že veľa, aj obsahovo nových materiálov, sme nemali na rokovacom programe plenárneho zasadnutia, ani na zasadnutí nášho výboru.

Mali sme tu návštevu z Číny, ktorá vyslovene požiadala o stretnutie s predstaviteľmi Národnostného výboru. Ako sa ukázalo, ich záujem vyplýval z toho, že delegácia prišla z autonómnej oblasti Ujgurov (vyznávajú islam), kde miestna národnostná menšina – mimochodom, žije ich tam viac ako 8 miliónov – tvorí prakticky väčšinu. Mali zámer nás informovať o národnostnej politike Číny. Nuž, keď počujete, že v danej krajine žije viac ako 50 rôznych národností a spolu tvoria 8,5% obyvateľstva, čo v prípade Činy znamená vyše sto miliónov ľudí, tak aj nechtiac si prehodnotíte v sebe všetky svoje predchádzajúce názory o národnostiach a o národnostnej politike.

Mám novú skúsenosť. Plenárne zasadnutie parlamentu trvá päť dní, čiže prakticky celý pracovný týždeň, napriek tomu často končíme až po desiatej večer. A keďže národnostní hovorcovia dostávajú slovo obyčajne až na záver rokovacieho dňa, mimo rokovacieho programu, nie som prekvapený, že v podstate na internete naživo vysielané zasadnutia prakticky nesledujú ani tí, ktorí by inak mohli mať záujem o dianie v parlamente. Minulý týždeň naša poľská kolegyňa práve preto požiadala o to, aby svoj príhovor k štátnemu sviatku Poľska mohla predniesť pred programom. Súhlas dostala, a tak, ako prvá spomedzi nás mala príhovor vysielaný v lepšom čase, ako bývajú národnostné vysielania verejnoprávnej televízie.

Naša pracovná skupina, ktorá má pozbierať argumenty a návrhy na modifikáciu najprv národnostného zákona, neskôr – podľa potreby – na zmenu aj iných súvisiacich zákonov, začala pracovať. Už sa ukázalo, že zasa budeme mať problémy s odlišnými záujmami jednotlivých národností. Veď kým napríklad zvýhodnený mandát v miestnych zastupiteľských zboroch sa javí Rómom ako jednoznačná nevyhnutnosť, zatiaľ iné národnosti pokladajú za absolútnu potrebu zmeniť pravidlá národnostných, ale aj parlamentných volieb, čo pravdepodobne nebude jednoduché presadiť. Nuž, nedá sa nič robiť, začneme pracovať na návrhoch, ako aj na sebe, aby sme boli schopní sa dohodnúť na prioritách, ktoré budú reálne, a naozaj môžu prispieť k rozvoju národnostnej kultúrnej autonómie.

Apropo, národnostná kultúrna autonómia. V týchto dňoch sme si pripomínali 70. výročie založenia dodnes najpočetnejšej slovenskej spoločenskej organizácie – Zväzu Slovákov v Maďarsku. Až na niektoré organizačné nedostatky slávnosť bola honosná, program dobre poskladaný aj zábavný. Druhou významnou udalosťou bolo umiestnenie pamätnej tabule a pomenovanie kultúrneho strediska v Pišpeku po Štefanovi Lamim. Vždy som rád, keď vidím, že vedenie a obyvatelia našich miest a obcí si vážia dielo svojich rodákov. Veď pomenovať inštitúciu po niekom, kto celý svoj život prežil vo svojom rodisku a svoje dielo v značnej časti venoval dokumentovaniu jeho kultúrneho dedičstva, minulosti svojej dediny a miestnej Slovače, je, žiaľ, skôr výnimkou v dnešných časoch. A práve preto sa musíme naučiť jednak pozbierať osobnosti svojej národnosti, ktoré si zaslúžia, aby sme si ich pripomínali aj takýmto spôsobom, a musíme pochopiť aj to, že nikto iný to za nás neurobí.

Anton Paulik