38/2019

 Blížia sa komunálne a národnostné voľby. Už bolo treba odovzdať zoznamy podporných podpisov a mená kandidátov do miestnych slovenských samospráv.

Župné a celoštátne listiny bolo treba odovzdať v župných úradoch alebo v Národnej volebnej kancelárii. Ako sledujem údaje na jej domovskej stránke, proces nominovania v slovenských obciach napreduje plynule, máme registrovaných 561 kandidátov, z ktorých 545 je miestnych, kým ostatní sú tí, ktorí kandidujú buď do župných samospráv, alebo do Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku. Podľa všetkého aj napriek neistotám okolo jednej regionálnej listiny napokon aj župné samosprávy volíme v tom istom počte, ako pred piatimi rokmi. A vďaka zmluve o spoločnom postupe pred voľbami, Slováci budú mať len jednu celoštátnu listinu.

Toto sú dobré správy. Dúfam, že vďaka širokospektrálnej spolupráci celoštátnych spoločenských organizácií v budúcnosti naďalej zostaneme viac-menej jednotní, a vo Valnom zhromaždení CSSM bude aj v nastávajúcom cykle pokračovať pokojná spolupráca.

O to viac, že otázka prestavby bývalého evanjelického kostola na Rákócziho triede by sa mala v blízkej dobe konečne vyriešiť. Táto investícia, ktorá – ak ju naozaj dostaneme do vlastných rúk – vyžaduje pokoj a úzku spoluprácu každého, kto má záujem o zachovanie svojej národnosti v Budapešti. Bude to pre nás veľká úloha, ktorá zasa na druhej strane by mohla vyriešiť problémy s nedostatkom priestorov pre slovenské inštitúcie sídliace v hlavnom meste.

Ale aj miestne a župné samosprávy majú čo zlepšiť v spolupráci, lepšie povedané, v súzvuku medzi jednotlivými členmi týchto zborov. Na mieste, teda v našich dedinách, kde ľudia, slovenskí voliči bezprostredne poznajú členov slovenskej samosprávy, nie je jedno, nakoľko uznávajú, podporia ich prácu. Z rozhovorov z posledných mesiacov som nadobudol názor, že je na tom čo zlepšiť. Pomerne často som počul, že bývalí členovia nechcú zostať v samospráve, a mladší, či vôbec – iní, zasa nemajú ani záujem, ani obraz o tom, čo sa robí v týchto volených zboroch, potvrdzuje tento môj postreh. A to napriek tomu, že v podstate všetky národnostné samosprávy organizujú ročne viac podujatí a povinne majú mať aj každoročné verejné zasadnutie, verejný náčuv. Z tohto, aspoň pre mňa, vyplýva, že musíme zlepšiť komunikáciu našich samospráv s ich voličmi, aby pred ďalšími voľbami nenastala situácia, keď sa na poslednú chvíľu hľadajú kandidáti.

Tiež som sa stretol s prípadmi, keď členovia niektorých miestnych slovenských národnostných samospráv medzi sebou ani nekomunikovali. Niekoľko samospráv tak aj zaniklo, respektíve členovia niektorých slovenských zborov boli natoľko rozvadení, že bolo ťažké ich nahovoriť, aby vôbec pokračovali, aby pomohli aspoň nájsť miestnych kandidátov. Pamätáme si aj prípady, keď slovenské samosprávy pre nezhody predčasne zanikli, niektoré potom ani nezaložili počas minulého volebného obdobia. Keďže v týchto obciach aj teraz kandidujú prakticky tí istí ľudia, stojí to na múdrosti miestnych voličov, aby im naznačili, že rátajú s ich súčinnosťou, alebo si zvolia také zloženie slovenských zborov, od ktorých očakávajú otvorenosť pre spoluprácu. Verme tomu, že slovenskí voliči sú múdri a postarajú sa o to, aby sa nezhody v rámci niektorých slovenských samospráv neobnovili, aby cieľom každého zvoleného člena miestneho slovenského zboru bolo dobro našej národnosti.

Anton Paulik